Celý deň sa pri Dunaji flákam,
každý človek ponáhľa sa dakam,
mňa to vôbec nevábi.
Naproti mne z hlúpej vlečnej lode
čumí plavčík na svoj ksicht vo vode,
ani loď ma nevábi.
Flákam sa a čakám,
že na čo ?
No na večer.
Večer ako minister
sedím v lóži Tatry
a počúvam orchester
pri pohári Fatry.
A vypliešťam očiská
ľúbiaceho leva,
do priestoru javiska,
kde sa má zjaviť Eva.
Eva, to dievča,
ktoré každý večer v Tatre spieva,
Eva, to dievča,
v ktorom je každá moja cieva.
Eva, pre ktorú veselý som,
Eva, ktorá ma hnevá,
Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú
horím jak polienko dreva.
La la la la ...
Ona spieva, zatiaľ, čo ja mlčím,
vo svetle je, keď ja potme blčím,
ja ju vidím, ona ma nevidí.
A hľadisko iba na ňu hľadí,
o mňa nikto, nikto nezavadí,
nikto nevie, že mne ju závidí.
A komu inému,
pravdaže mne,
pretože.
Po skončení programu
vstanem v lóži Tatry
a vypijem do gramu
ten svoj pohár Fatry.
A veziem ju na skútri
štyri kilometre
a ona mi sľubuje,
upliesť štyri svetre.
Eva, to dievča,
ktoré každý večer v Tatre spieva,
Eva, to dievča,
v ktorom je každá moja cieva.
Eva, pre ktorú veselý som,
Eva, ktorá ma hnevá,
Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú
horím jak polienko dreva.
La la la la ...
Eva, Eva, Eva, Eva, pre ktorú
horím jak polienko dreva.
|
Robo Grigorov:
