Inak vraj cestuje čoraz menej, pretože „na cestovaní je najnepohodlnejšie to cestovanie“, tvrdí s úsmevom Milan Lasica (72), s ktorým sme sa okrem iného rozprávali o vnučke, písaní denníka, alkohole i o novej knihe.
Mikuláš Dzurinda vám na 70-ku priniesol fľašu kvalitnej whisky, lebo ju vraj máte rád. Kdesi sa písalo o tom, že si rád vychutnáte dobré pivo, vlani ste sa stali krstným otcom vínnej karty v známom hoteli...
Prakticky je jasné, že som alkoholik...
No teraz sa stretávame vo vašej obľúbenej kaviarni, keďže zo všetkého najradšej kávičkujete.
Kaviareň, to je môj svet, cítim sa tu tak, ako niekto iný povedzme v prírode. Dajú sa tu prečítať noviny, porozprávať s priateľmi.
Ste typicky mestský človek. Keď idete na chalupu na Záhorie, ako ďaleko sa od nej zvyknete zatúlať?
Vďaka mojej žene, ktorá na tom trvá, sa dostanem na dlhé prechádzky do krásneho borovicového lesa. Je to tam pekné, ja teda nie som proti tomu byť v prírode. Záhorácka príroda je veľmi prítulná, žiadna divočina, cítim sa tam podobne ako v kaviarni.
Takže treba vás trochu prinútiť, aby ste do toho lesa išli.
Áno, ale niekedy vyjdem von aj sám od seba. No keď už sa mám prechádzať, radšej sa prechádzam po golfovom ihrisku. To tiež nie je od našej chalupy ďaleko.
Ján Štrasser vás svojho času označil slovom "filmoman". Konzumujete v tomto smere všetko?
Niekedy z kina jednoducho odídem, keď ma film nezaujme a často sú to akčné filmy, ktoré sú nakrúcané klipovým spôsobom a mňa to znervózňuje.
Vďačným námetom filmov je návrat do minulosti. Keby bola tá možnosť, do ktorého obdobia by ste sa rád pozreli? Dajme tomu na týždeň.
Ak by to teda nebolo natrvalo, bolo by pre mňa veľmi zaujímavé vrátiť sa povedzme do druhej polovice 19. storočia, ktorá sa vyznačovala technickou revolúciou. Každý deň ovplyvňovali život všetky tie vynálezy a ľudia si mysleli, že už nič modernejšie ako telefón sa nedá vymyslieť. Musela to byť veľmi zaujímavá doba. Tam stráviť týždeň-dva by nemuselo byť zlé. Keby existovala taká cestovná kancelária, ktorá by ponúkala takéto zájazdy, tak by som využil jej služby, aj keď by som bol zvedavý, akým spôsobom by sme sa tam dopravili.
Hádam nejakým rýchlym.
To by muselo byť tak, že by ste prišli k nejakým dverám, otvorili ich a už by ste boli v minulosti, ktorú ste si zaplatili. Na cestovaní je najnepohodlnejšie to cestovanie. Čo sa dá robiť, bez toho to nejde, takže cestujem stále menej.
Filmoví hrdinovia, ktorým sa podarí dostať do minulosti, zvyknú vždy niečo zmeniť, čo má veľký vplyv na ďalší dej... Čo by ste zmenili vy?
Ak by sa dalo, zmenil by som svoj vek. Nie som veľmi náročný, ale pár rôčkov by som si ubral. Ale tak naozaj, nie u plastického chirurga.
Vraj ste skončili s filmovaním. Je to definitívne?
Pri filmovaní je dôležitá ponuka. Ja som zďaleka nemal v živote toľko ponúk na filmovanie, aby moje slová, že s ním končím, niečo znamenali. Keď nemáte kariéru založenú na filme, tak nemôžete povedať, že s tým končíte, keď ste v podstate ani nezačali. Mňa filmovanie otravuje, som divadelný herec, potrebujem okamžitý ohlas na to, čo robím a pretože som komik, tak potrebujem počuť smiech. Pri filmovaní nemôžete nič také zažiť, je to práca rozdrobená, skladá sa po čriepkoch, herec často nevie, čo z toho vznikne, môže to tušiť v lepšom prípade len režisér, a niekedy ani ten.
Svojho času ste zvykli moderovať galaprogramy. S tým ste tiež skončili?
S moderovaním je to u mňa príležitostná náhodná angažovanosť, pretože prvýkrát som moderoval Bratislavskú líru v roku 1968, potom dlho nič a o tridsať rokov ma oslovili, aby som moderoval českú cenu Thálie v pražskom Národnom divadle. Robil som to dva roky za sebou a myslím si, že som tam veľmi uspel, lebo som využil všetko, čo som za tých niekoľko desaťročí nazbieral. Na základe toho ma potom volali moderovať aj ďalšie akcie, vrátane súťaže Miss, ale to už je tiež niečo, čo sa skončilo. Neusiloval som sa o to, aby sa to skončilo, ale ani som netúžil po tom, aby to ešte trvalo.
To, čomu sa stále naplno venujete, sú divadlo a písanie, pričom oboje sa spája vo vašej novej knihe pozostávajúcej z dvoch častí – Listy Emilovi a Na fašírky mi nesiahaj. Listy Emilovi sú zbierkou vašich fejtónov písaných formou listov osemdesiatnika Mira, ktorý žije v starobinci, bývalému spolužiakovi. Lepšie sa vám hovorí ústami staršieho človeka?
Medzi mnou a osemdesiatnikmi už taký veľký rozdiel nie je.
Druhou časťou knihy je prepis divadelnej hry Na fašírky mi nesiahaj, ktorú hrávate v Štúdiu L+S. Svojho času ste pripúšťali, že hra by mohla mať aj pokračovanie...
Viete, tá hra je rozhovorom práve takých ľudí, ako fungujú v Listoch Emilovi. Tí dvaja vo Fašírkach, to by vlastne mohli byť Miro a Emil, sú to príslušníci rovnakej spoločenskej vrstvy, takže pokračovanie Fašírok by sa pokojne mohlo odohrávať v starobinci.
Na fašírky mi nesiahaj je spomienkou na Júliusa Satinského, keďže sa tam použil aj známy dialóg Telefón. Satinský bol pre vás ako spolupracovník vždy absolútnou jednotkou. Kto by mohol ašpirovať na druhé miesto?
Na javisku? Ťažko o tom hovoriť, lebo Satinský je nenahraditeľný. Ale mal som za posledných desať rokov niekoľko javiskových partnerov, lebo ja partnera potrebujem, som človek do dialógu. Boli to aj herečky, napríklad Zuzana Fialová, Dana Kolářová, Kamila Magálová, Marta Sládečková, s ktorými sa mi veľmi fajn spolupracovalo. Predtým som so ženami vlastne nikdy nevytváral kompaktnejšiu dvojicu. Medzitým sa mi podarilo na dvoch inscenáciách spolupracovať s Bolkom Polívkom, čo je veľmi silný a fajn partner, či s Milanom Kňažkom, s ktorým sme sa prvýkrát dostali do styku v inscenácii Kumšt, a potom naša spolupráca pokračovala práve na Fašírkach.
Takže kto z nich by mohol byť po Satinskom dvojka?
Vymenoval som vám všetky dvojky, nerobím tam žiaden rozdiel.
O J. Satinskom ste povedali, že v živote sledoval veľa vecí a venoval sa všeličomu a ani ste netušili, na čo mu to všetko bolo. Čo také sledujete vy, z čoho nie je nejaký hmatateľný výsledok?
Mám rád encyklopédie, najradšej encyklopédiu filmu a veľmi rád čítam mapy a listujem v atlasoch. To mi v podstate na nič nie je, lebo keď niekam idem, tak idem bez mapy.
Vraj si píšete denník. Vyslovene na dennej báze, alebo len keď raz za čas zažijete niečo zaujímavé?
Bolo to aj na dennej báze, to som vydržal asi jeden a pol roka, a potom som s tým prestal. Bola to otročina a okrem toho sa mi to zdalo zbytočné, lebo niekedy som naozaj nezažil nič pozoruhodné.
Zážitky si zapisujete tak, že teoreticky by váš denník mohol byť raz verejne prístupný, alebo skôr je veľmi intímny, takže by ste neboli rád, aby ho niekedy niekto čítal?
Viete čo, ja keď píšem takéto veci, tak ich vždy píšem s pocitom, aj keď si to možno nepriznám, že by to mohol niekto čítať. Takže aj v denníku sa akýmkoľvek intímnostiam vyhýbam.
Ste majster krátkeho žánru, no vrcholom literatúry je román. Svojho času ste vraj s Júliusom Satinským rozmýšľali, že nejaký spolu napíšete...
Napísať humoristický román – to bol Julov sen, no nedostal sa k tomu. On bol tiež majster krátkych útvarov, skrátka, keď niekto má talent na krátke útvary, tak sa nemá pokúšať napísať dlhý.
Takže vy ste o románe nikdy nesnívali.
Nie, lebo skrátka na to nemám. Okrem toho si nemyslím, že práve román je to, čo z vás urobí uznávaného spisovateľa. To, čo z vás urobí uznávaného, je kvalita textov. Navyše na román treba pravidelne aspoň dve-tri hodiny denne sedieť a písať, potom o rok zistíte, že ste niečo napísali. A túto pravidelnosť ja jednak nemám a jednak si ju ani veľmi nemôžem dovoliť, lebo mám povolanie, ktoré mi nedovoľuje sedieť na jednom mieste.
Posledný raz sa vráťme k Júliusovi Satinskému. Mal dar veľmi prirodzene komunikovať s deťmi. Vy ste na tom ako? Pýtam sa, keďže máte malú vnučku...
Vnučka má štyri mesiace, tak ťažko s ňou môžem komunikovať, ešte ma k nej vlastne ani veľmi nepúšťajú. Ale s mojimi deťmi som sa hrával veľmi rád, rozprával som im rozprávky, ktoré som si vymýšľal, lebo sa mi nechcelo čítať. Ony však na druhý deň trvali na tom, aby som im to porozprával rovnako ako včera, to bol trochu problém. K mojim deťom mám teda veľmi vrelý vzťah a pokiaľ ide o cudzie deti, tak k tým mám láskavý vzťah z istej vzdialenosti.
Vnúča je pre starých rodičov možno väčšia radosť ako dieťa, keďže neprináša žiadnu zodpovednosť, len potešenie...
Nie som si celkom istý, moja žena pravidelne chodí opatrovať a mám pocit, že je tam dosť zodpovednosti, pretože stará matka cíti väčší strach než vlastná matka, ktorá to berie športovejšie. Stará matka sa musí obávať, že keby sa niečo stalo, tak vinu zvalia na ňu. Takže si myslím, že to nie je len radosť.
Človek by sa mal v živote vždy na niečo tešiť. Na čo sa momentálne najviac tešíte, keď sa pozriete dopredu?
Teraz sa väčšinou teším, keď je pekné počasie a idem si zahrať golf.
Vzhľadom na celospoločenskú situáciu sa vás na záver ako glosátora-pamätníka, chcem spýtať: Dobre už bolo? Respektíve: Kedy bolo dobre?
Viete čo, ľudia si stále myslia, že predtým bolo lepšie, je to taký ten optický klam, lebo radi zabúdame na nepríjemnosti a zostávajú nám v spomienkach iba príjemné chvíle. Keď sa teraz hovorí, že kedysi bolo lepšie, tak sa predovšetkým myslí na ceny, že všetko bolo lacnejšie. Už sa nehovorí, že aj platy boli nižšie. (smiech) Myslím si, že ľudia by mali robiť všetko pre to, aby boli spokojní so svojím životom teraz, aby nenariekali, že predtým bolo lepšie, lebo aj tak to nie je na koho zvaliť a aby rozmýšľali o tom, ako bude o pár rokov ich deťom.
