Šťastná Ivana Christová: Môžem mať ešte deti

Prečo meníte od základu svoj život?

- Zásadné bolo to, že som v januári podstúpila operáciu, pri ktorej mi vzali jeden vaječník. Mala som veľkú cystu, osemkrát štyri centimetre. Asi pätnásť dní som ležala v nemocnici a mala som dosť času premýšľať nad sebou, nad svojím životom.

Kedy choroba prepukla? Bolo to sčista-jasna, alebo ste mali už dlhší čas zdravotné problémy?

- Začalo sa to minulý rok v októbri. Nikdy predtým som zdravotné problémy nemala. Zrazu prišli veľké bolesti, až som si povedala: Já asi čakám dieťa alebo čo? (Smeje sa.) Bolo to veľmi nepríjemné, ale verila som tomu, že všetko dobre dopadne. (Zamyslí sa.) Minulý rok bol pre mňa náročný, hlavne emocionálne. Mala som veľa práce. Stále som si myslela, že ten svet bezo mňa nemôže ďalej ísť, že som jeho veľmi významnou zložkou. Bohužiaľ to tak nie je. Cez nemocničné okná som pozorovala, ako to všetko funguje. Veľa vecí som si tam uvedomila. Všetko chcem prebudovať a pracujem na tom. Nechcem už tak žiť - len práca, hektika, stres. Nie, chcem relaxovať, chcem mať čas sama pre seba. Trocha sa rozmaznávať a odmeňovať.

Podstúpili ste náročnú operáciu. Môžete mať deti?

- Môžem, jeden vaječník mi zostal. Pani doktorka mi povedala: My sme ti ho, Ivanka, poriadne prefúkli a teraz to pôjde šup-šup. (Smeje sa.) Danielka by už chcela súrodenca. Buď psíka, alebo toho bračeka-sestričku. Už máme vybrané mená, dievčatko by bolo Nina, chlapec buď David, Alexander, alebo Boris. (Smeje sa.)

Mená síce máte, ale vyzerá to, že skôr príde na toho psíka ako na potomka...

- Psa nechcem.

Prečo, nemáte rada zvieratá?

- Mám ich rada, ale kto by sa o to staral? Už vidím, ako Danielka bude vstávať každé ráno o siedmej a ,,venčiť" psa. Keby sme bývali v domčeku, tak ho už dávno máme.

Po návrate z nemocnice ste zúčtovali aj so vzťahom s podnikateľom Borisom. Rozchod prišiel v deň druhého výročia. Ako dnes spolu vychádzate?

- Sme priatelia. S Borisom sme vlastne úplne rovnakí, každý má vlastný život a ani jeden sa tomu druhému nechcel prispôsobiť. Nebolo to jednoduché, ale vyplačete sa a časom to prejde. (Odmlčí sa.) o Vyzerá to, že spoločné nezhody už nejaký čas trvali? - Mali sme tak troška taliansky vzťah. Tých rozchodov za celý čas bolo minimálne trinásť. (Smeje sa.)

Každý raz ste sa ale k sebe vrátili. Teraz už je rozchod definitívny?

- Naša najdlhšia oddychová pauza trvala desať dní... Tentoraz je to definitívne, sme priatelia.

Pritom to nie je tak dávno, čo sa špekulovalo o vašej svadbe.

- Táto informácia sa objavila na internete a bolo to celkom smiešne. Novinári mi kvôli tomu volali, poďakovala som im, že ma chcú vydať, ale že neviem za koho. Sama svadbu neplánujem. Neviem, ktorá dobrá duša mi tak praje. (Smeje sa.)

Jednu nevydarenú svadbu už máte za sebou. Chcete sa vôbec ešte niekedy vydať?

- Ani neviem, to sa nedá povedať teraz dopredu. Rozvod bol veľmi náročný a stále som to zo seba nedostala úplne von. Možno raz príde do môjho života muž, ktorého keď uvidím, tak si poviem: Teba si zoberiem. Možno to príde spontánne, nečakane a možno to nepríde nikdy.

Zmienili ste sa o rozvode. Pýta sa niekedy Danielka na otca?

- Ani nie. Ešte keď bola menšia, tak som jej všetko vysvetlila. Má fotku, aby vedela, kto je jej otec.

Ako vnímala váš rozchod s Borisom?

- Majú sa radi, takže sa stretávame a chodia spolu napríklad na výlety na bicykloch. Danielka s Borisom vychádza dobre, ale ani ja s Borisom nevychádzam zle.

Len to proste nie je chlap pre váš život. Nemáte niekedy pocit, že sa vám v láske lepí smola na päty?

- Verím na osud. Verím, že to ku mne takto malo prísť. A nebránim sa tomu. Niečo som prežila a že to bolo napríklad aj zlé, tak to neberiem. Proste to tak malo byť.

Po čom vo vzťahu túžite?

- Aby ma niekto nechcel meniť. Vzťah je predsa o tom, že sa dvaja ľudia navzájom rešpektujú. Teraz nikoho nehľadám a všetku energiu investujem do tvorivosti.

Čo tvoríte?

- Pracujem na novej platni šansónov, začala som písať knihu. Pôvodne som ju chcela vydať do konca tohto roka, ale teraz vidím, že to nepôjde. Je to pre mňa veľmi náročné a dosť sa na písanie musím sústreďovať. Zatiaľ mám prvú kapitolu. Nechcem nič uponáhľať, chcem sa do písania úplne vžiť.

Už píšete pamäti?

- To nie. Mala by to byť kniha o životnom štýle. Ako môžu byť ľudia šťastní, ako môžu dosiahnuť pohodu a pokoj. Rada by som k nim bola úprimná a pravdivá. Nechcem ich klamať, takže som veľa vecí začala meniť sama na sebe.

Darí sa vám to?

- Nikdy som taká šťastná nebola. Začínam byť vyrovnaný človek. Ciele mám, vždy som ich mala, ale nechcem už žiť tak hekticky ako predtým. Keď je človek v pohode, všetko je jednoduchšie. Venujem sa hlavne sama sebe. Začala som na sebe poriadne makať. Štyrikrát do týždňa chodím do posilňovne, chcem mať peknú vyšportovanú postavičku. Cez víkend s Danielkou plávame v bazéne, začala som chodiť do lesa. Vyzujem si topánky, chodím bosá, objímam stromy - hotový čarodej Dobrodej. (Smeje sa.)

Pred mesiacom ste oslavovali tridsaťpäťku. Súvisí vek s vašou celkovou premenou?

- Tiež. Čím je človek starší, tým viac sa o seba potrebuje starať. Lieky ma nezaujímajú, všetkom riešim bylinkami a čajíčkami. Začala som pestovať na balkóne rozmarín, šalviu, mätu, estragon. Prestala som úplne soliť a jedlo dochucujem bylinkami. Každé ráno pijem cédrový čaj, ktorý dodáva energiu a vitalitu. Hrozne sa mi to páči... (Zamyslí sa.) Choroba ku mne prišla naozaj v pravý čas. Keď je človek za normálnych okolností nepoučiteľný, tak sa musí niečo stať. Musí sa to nejako zachrániť.

Stále sa usmievate, pôsobíte spokojne a vyrovnane. Ani trocha si nepripúšťate, že máte za sebou jedno z najťažších období svojho života?

- Nevnímam to tak, ale aj toto určite súvisí s vekom. Keď je človek starší, tak všetko berie trocha inak. Už do ničoho neinvestuje toľko emócií. Stále som veľmi dynamický a výbušný človek. Keď ma niečo nahnevá, vyletím kozmickou rýchlosťou. Už ale netrieskam dverami, nejdem sa vybúriť behaním, neplačem, že mi nikto nerozumie. (Smeje sa.) Beriem to tak, ako to je. Hlavne pokojne.

Čo vašej celkovej premene hovoria karty?

- Tak s tými už som prestala. My ženy máme tendenciu veriť tomu, že karty za nás všetko vyriešia, alebo že dostaneme nejaký návod, ako žiť. A to už nechcem. Všetko nechávam na život, krásne to teraz samo plynie.

Čím sa každé ráno povzbudzujete?

- Kvetinkami - polievam ich, zdravím, vítam slniečko - prší? Aj to je dobre, ďakujem... (Smeje sa.) Pri pohľade do zrkadla sa pekne pochválim: Ty moje slniečko, aká si dnes krásna, prajem ti krásny deň. (Smeje sa.) Potom si dám čaj, idem cvičiť, posilním sa grepovým alebo pomarančovým drinkom a vrhnem sa do práce.

Dávate si na čas so vstávaním? Vyspávate do neskorého popoludnia?

- Neviem dlho spať. V lete som si dopriala trocha viac spánku a leňošenia. Občas som prišla domov, na pol hodinky si ľahla a čítala som. Asi dvadsať kníh mám rozčítaných. Všetky o ezoterike.

Rozprávky už ste nadobro odložili?

- Keď som niekedy úplne unavená zo všetkých tých informácií o ezoterike, zoberiem si rozprávky. Občas to prekladám oddychovým čítaním. Nádhernú Babičku alebo teraz som dočítala Annu zo Zeleného domu.

Takže hltáte rovnakú literatúru ako vaša dcéra Danielka. Práve prechádza pubertou. Už ste doma riešili prvú lásku, sklamanie?

- Tiež. Musím ale povedať, že na svojich jedenásť je veľmi rozumná. Puberta ešte môže prísť - mamičku to chytilo v devätnástich. Tak neviem, kedy to príde na ňu. Jediné, čo v poslednom čase riešime, je klavír. Vôbec ju nebaví. Krásne spieva, ale je to podobné ako s klavírom, strašná nuda... Krásne maľuje, a to ju veľmi baví. Maľujeme si doma spolu na sklo, na hrnčeky. Je naozaj veľmi šikovná.

Prečo ju nútite hrať na klavíri, keď ju baví maľovanie?

- Pretože chcem, aby sa tomu ďalej venovala, hlavne keď jej to ide. Teraz je to veľmi o tom, že musí cvičiť, aj keď sa jej práve nechce. Ale keď bude mať raz toľko rokov, ako mám ja, tak bude šťastná, že niečo vie. A bude mi za to vďačná. Tým som si istá...