Skôr ako prejdeme ku vážnym otázkam, počuli ste niekedy niečo od Shadow Gallery v rádiu? Nepočúvam rádio, takže ani neviem (smiech). Zdá sa mi, že áno, ale do Top 40 sme sa ešte nedostali.

Je trochu irónia, že kapela dostala šancu koncertovať až po smrti speváka Mika Bakera. Čo sa muselo stať, aby ste konečne prijali ponuku na turné? Nič zásadné, ale bolo to veľa malých okolností dokopy. Vždy, keď dokončíme nový album, všetci ľudia z kapely a jej okolia sa stretnú, aby sa pokúsili naplánovať nejaké koncerty, alebo turné. A doteraz sme z tých stretnutí vždy odchádzali so záverom, že to skrátka nie je možné. Nedokázali sme zosúladiť svoje kalendáre. Tentoraz sme sa k tomu trochu prinútili, ale tým sme aj ohrozili svoje zárobky a prácu. Ale uvedomili sme si, že starneme a ak to neurobíme teraz, už sa to nemusí podariť.

Shadow Gallery bola vždy iba štúdiová kapela. Keď človek počúva vaše staršie albumy, tie skladby ste snáď ani nepísali s úmyslom hrať ich naživo. Je ťažké ich nacvičiť? To teda je (smiech). Ale dá sa to. Potrebujeme tri sady klávesov a tri gitarové aparatúry, medzi ktorými pendlujeme. A popri tom takmer neustále spievame. Je to náročné, hlavne pri materiáli z albumov Carved In Stone a Tyranny. Keď sme ich nahrávali, tak sme ich chceli urobiť čo najlepšie. Takže ak skladba potrebovala päť gitár, dostala ich a neriešili sme, ako to zahráme na pódiu.

Radi ste sa pohrávali aj s vrstvenými vokálmi, ako ich chcete zreprudukovať na pódiu? Ešte neviem (smiech). Sústredíme skôr na tvrdšie, rockovejšie skladby.

Neplánujete vystúpenia nahrať a vydať ako album? Zatiaľ nie.

Na albume Digital Ghost ste okrem klávesov a gitár nahrávali aj bicie. Ako sa to stalo? Váš bubeník Joe Nevolo prispel iba na dve skladby... Vedeli sme, že Joe nestíha nahrať všetky skladby. Nestíhal sa ich naučiť. Tak sme sa s ním dohodli, že urobí tri skladby. U nás je vždy ťažké dať celú kapelu dokopy. Ale Joe to tentoraz fakt nestíhal, tak som skúsil zavolať Kevina Sofferu, ktorý s nami nahral album Carved In Stone. A ja som vždy chcel nahrať nejaké bicie, tak som si vyhradil jednu skladbu pre seba. Zbytok si mali rozdeliť Joe a Kevin. Ale opäť sme to nedokázali naplánovať a trvalo to mesiace. Keď sme konečne našli vhodný deň, pripadlo to na deň Mikeovho pohrebu a to sme jednoducho nemohli. Na ňom ma Carl Cadden-James presvedčil, aby som nahral bicie sám. Brendt Allman to produkoval.

Mimochodom, na albume Digital Ghosts chýba klávesista Chris Ingles. Kedy vás opustil? Ani neviem. Zhruba pred štyrmi, piatimi rokmi. Ale posledný raz sa naplno zapojil na albume Tyranny (1997). Potom už viac-menej iba hosťoval.

Ktorý trh je priateľskejšie naladený ku progresívnej hudbe, americký, alebo európsky? Určite Európa, aspoň sa mi to tak zdá.

Upútalo vás v súčasnej populárnej hudbe niečo, čo by ste ocenili? Rádio nepočúvam, takže ani neviem, čo teraz letí. Počúvam, čo mám rád. (dlhé ticho)...vlastne ani neviem, čo ma aktuálne zaujalo.

Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že sa často pýtate sám seba "čo by na mojom mieste urobil Ježiš?". Akú odpoveď počujete, keď máte naozaj chuť niekoho nakopať? (salva smiechu) Zastavím sa, aby niekto nenakopal mňa. Snažím sa nedostať sa do takej situácie. V mojom živote je toľko skvelých vecí, že na problémy sa snažím nazerať ako na životné výzvy. Jasné, že sa niekedy naštvem, ako každý. Ale snažím sa krotiť a nájsť rozumné riešenie a všetko zvažujem. Aby som sa nemusel hanbiť.

Späť k Shadow Gallery. Vaše texty bývajú často osobné, ale často pokrývajú aj širšie témy, napríklad politiku, alebo dianie vo svete. Ktoré témy sú bližšie vám? Jednoznačne tie osobné. Carl je veľmi vzdelaný človek a píše najviac "politických" textov. Vždy o týchto veciach dlho diskutujeme a často sa nás snaží presvedčiť o svojom názore. Téma albumu Tyranny bola viac-menej jeho, ale ku príbehu prispievame všetci. Carl dokáže veľmi dobre zakomponovať do príbehu smrť. Album Tyranny má príbeh, ale má aj niekoľko osobných momentov, ktoré sa ma dotýkajú. Napríklad na piesňach Ghost Of A Chance a Hope For Us. Týkajú sa ma viacej ako všetky názory na vládu, alebo politiku.

Album Tyranny a jeho príbeh má celkom blízko ku konšpiračným teóriám. Veríte im? Nie, a čím som starší, tým menej riešim svetové problémy. Nie som spasiteľ. Snažím sa nájsť to pozitívne vo svojom osobnom živote.

Dejú sa ešte v dnešnom svete veľké veci, ktoré stoja za zhudobnenie? Určite, deje sa množstvo vecí. Ak by ma to zaujímalo, už by som sa tým zaoberal. Ale každý deň vidíme tisíce malých príkladov toho, že svet sa vzájomne zbližuje. Viac ľudí začína mať spoločné ciele a láska sa dostáva k vrcholu rebríčka. Verím, že veci sa budú zlepšovať, hoci cesta nebude hladká. Napríklad internet, ktorý prináša aj mnoho zla, ale neuveriteľne zbližuje ľudí. Ale všetky tie čiary na mape sveta sú hlúpe, keď ľudia dokážu nájsť spoločný cieľ.

Keď už sme pri internete, je dnes ťažké uživiť sa ako muzikant? Inernet sa stal rajom získavania hudby zadarmo... Závisí to od toho, aký úspech máte. Za seba viem povedať, že to malo vážny vplyv na moje zárobky. Na druhej strane celý ten fenomén prináša hudbu k novým ľuďom. Ale muzikanti tu ťahajú za kratší koniec.

Čo by ste odkázali všetkým tým deťom, ktoré sa snažia stať hudobníkmi a bojujú so všetkými prekážkami, vrátane vlastných rodičov, od ktorých počúvajú výčitky o dlhých vlasoch a strašnej hudbe? Hlavne zhodnoťte vlastné schopnosti. Nestačí povedať si "budem muzikantom". Ale ak to v sebe cítite, nemusíte byť virtuózni. Musíte vedieť svojou hudbou osloviť ľudí, hudba je oveľa viac, než len noty. Musí vo vás byť talent, vášeň a hodiny, hodiny cvičenia. V neposlednom rade musíte veriť sami v seba.

Gary Wehrkamp z kapely Shadow Gallery: Neviem, ako to všetko zahráme...